Na území Západného Slovenska v Trenčianskom samosprávnom kraji a okrese Nové Mesto nad Váhom sa nachádza malebná dedinka Haluzice. Obec situovaná severovýchodne v oblasti Bošáckej doliny nie je na prvý pohľad nápadná. Až po jej dôkladnej obhliadke v zložitom teréne a spoznania jej prírodných krás, zaujímavostí a historických pamiatok návštevník zistí, že obec patrí medzi pozoruhodné miesta  v Trenčianskom kraji. Nachádzajú sa tu dve významné pamiatky: chránená prírodná pamiatka Haluzická tiesňava a Zrúcanina Románskeho kostolíka s hradiskom.

Haluzická tiesňava,
známa aj pod názvami Prierva, Haluzický výmoľ, Sprašová súteska, sa nachádza prírodná pamiatka v intraviláne obce Haluzice. Vznikla erozívnou činnosťou Haluzického potoka, ktorý sa v prvej fáze zarezal do málo odolných dolomitov a ktorý v neskoršej fáze prerazil k ešte menej odolnej vrstve hlinitých bridlíc. Kaňon má dnes dĺžku 1 km, hĺbku 50 m a šírku 200 m. Na prvý pohľad pôsobí neškodne, ale v skutočnosti možno sledovať unikátnu rýchlosť s akou sa prehlbuje a rozširuje. Dodnes sa podarilo ako tak zamedziť len jeho prehlbovaniu, do šírky stále a viditeľne rastie.
Haluzická tiesňava bola za prírodnú pamiatku vyhlásená v roku 1963, rozprestiera sa na rozlohe 3,5 ha a platí tu 4. stupeň ochrany. Stráne rokliny sú zalesnené, ale postupne sa zosúvajú a ohrozujú okolité domy a susediacu historickú pamiatku Zrúcaninu Románskeho kostolíka s hradiskom. Časť hradiskového múru sa už zosypala do rokliny. Podľa písomných záznamov Dr. Holubyho (1836 - 1923 ) ešte v roku 1780 bola cez roklinu lávka a pozdĺž potoka dva rady domov.
Haluzická tiesňava je ukážkovou ilustráciou riečneho pirátstva. V horizonte niekoľkých storočí dozadu bol výmoľ ešte pomerne krátky. Eróziou sa rýchlo prehlboval a predlžoval smerom dozadu. Svojím dnom nakoniec prerezal koryto iného - cez obec Haluzice pôvodne pretekajúceho - potoka.

Zrúcanina Románskeho kostolíka s hradiskom
Kostolík postavili niekedy v prvej štvrtine 13. storočia. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1299, kedy sa ho zmocnilo kráľovské vojsko. Dovtedy bol súčasťou panstva Matúša Čáka Trenčianskeho.
Začiatkom 16. storočia bola predĺžená loď smerom na západ a okná na južnej strane lode boli zväčšené a upravené goticky. Kostolík dostal aj nový vchod na západnom priečelí, pôvodný južný portál bol zamurovaný. Súčasne bol obohnaný pevnostným múrom.
V rokoch 1540 až 1620 a ešte krátko začiatkom 18. storočia počas povstania Františka II. Rákociho využívali kostol protestanti. Katolíkom sa vrátil po roku 1708 a slúžil ako farský kostol. V roku 1810 v ňom cirkev definitívne zakázala slúženie sv. omší, pričom dôvodom bol schátralý stav. Opravy sa dočkal až v roku 1968. Podarilo sa tak zachrániť obvodové murivo v prakticky pôvodnej výške. Podobne zachovaná zrúcanina, v tomto prípade ranogotického kostolíka, sa nachádza aj v Lúčke.