Nitrianska galéria 28. marec (streda) - 20. máj (nedeľa)

Autorka: Mira Podmanická.

Výstava predstaví subtílne site-specific mikroinštalácie prevažne z textilu, ktoré budú pracovať s pamäťou miesta v kombinácii s osobnými zážitkami. Kurátor: Mira Sikorová.

Autorka, absolventka doktorandského štúdia na Katedre Socha, objekt, inštalácia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rámci ktorého absolvovala aj stáž na Akadémii výtvarných umení v Bruseli, patrí do pomerne skromne zastúpenej generácie mladých sochárok, ktorých tvorba v sebe prepája princípy voľnej sochárskej tvorby a postupy a stratégie patriace do oblasti užitého umenia (textilného výtvarníctva). I napriek pomerne krátkemu času od ukončenia magisterského štúdia svoju tvorbu prezentovala na viacerých skupinových výstavách na Slovensku a v zahraničí (Belgicko, Česká republika, Poľsko) a samostatných (posledné z nich realizovala v LGPMB v Liptovskom Mikuláši a Galérii HotDock v Bratislave).

Podstatným faktorom, určujúcim charakter aktuálneho projektu autorky, sú aspekty priestoru. V prvom pláne do komplexu diela zámerne integruje miesto prezentácie - galerijný priestor "bunkra", čím využíva jeho netypické vlastnosti. Ide o podobu tzv. miesto-špecifického diela (site-specific umenia, ktoré sa v našich podmienkach definitívne etablovalo v 90. rokoch) a je odrazom kontextuálneho uvažovania výtvarníčky. V projekte sa však stretávajú viac než dve stratégie pracujúce s priestorom: samotné (no pre dielo nevyhnutné) miesto inštalácie/prezentácie je obsadzované, a súčasne komentované, subtílnymi mäkkými textilnými inštaláciami - spodobeniami "mikropriestorov", ktoré sú do neho vyslovene infiltrované. Sú kľúčom k nachádzaniu jeho ďalších podôb a foriem, no už nie hmatateľných a fyzicky merateľných. Sú skôr alúziami (narážkami) na iné priestory a udalosti s nimi spojenými, čím vystupujú ako nanovo vytvárané pamäťové modely, v ktorých môžeme čítať ako v záznamoch uplynulých prchavých situácií, ktoré sa reálne odohrávali.

Realizácia M. Podmanickej je viacvrstvovou výpoveďou, okrem štruktúrovaných priestorových aspektov ponúka roviny čítania i z hľadiska formy a tvaroslovia: používanie textilu s účelom vytvárania mäkkej plastiky, v tomto prípade skôr inštalácie, je autorkiným prihlásením sa k obhajobám netypických sochárskych materiálov a používaniu činností (šitie, vyšívanie), ktoré dlho nepatrili do sféry tzv. "vysokého" umenia, rehabilitovaných prácami feministiek v 70. rokoch. Prvky intimity a introvertnosti, akcentované aj bielou farbou, zas ponúkajú konotácie s umením postfeminizmu, zaoberajúcim sa rodovými otázkami (v našich podmienkach prítomných v dielach Ľ. Sajkalovej, E. Vargovej či D. Lehockej).

V "Mikroinštaláciách", viac ako v iných autorkiných prácach, do popredia vystupuje prvok telesnosti. Je prítomný v odkaze na ňu cez strihové modely pochádzajúce z časopisov o móde. Jednak sú základom pre autorkou komponované mikropriestory - ako odkazy na fyzické koordináty tela sa stávajú konštrukčnými prvkami mikroinštalácií. Súčasne sú však, v intencii autorkynho uvažovania o priestore, i symbolickým medzičlánkom medzi ním a telom.